TINL-Poznanie

25. january 2011 at 20:45 | Evangeline |  Books
Lovestory
,,Uhni krava!" ,,Zavadziaš!" Takto nejako vyzerá deň v mojej "úžasnej" škole. Ak sa to vôbec školou dá nazvať. Je to iba obyčajný chliev, v ktorom vám každý nadáva. Prečo? Niekto jednoducho nevie pochopiť, že existujú ľudia, ktorých učenie baví. Pre mňa to nie je problém. Rada sa učím. Vzdelávam. ,,Hej! Hej! Gellertová!" prudko som sa otočila. Ešte nikto ma nenazval menom. Aká irónia. Profesorka Susanová. ,,Deje sa niečo?" Môj hlas znel chladne a odčividne to profku prekvapilo. ,,Ja len že... Hľadá vás váš brat." Nate? Čo ten tu dopekla robí? Prebehla som cez chodbu a zastavila sa vo vestibule. Nate mi stál chrbtom a triasol sa. ,,Braček! Nate! Čo sa deje?" priskočila som k nemu a otočila ho k sebe. Vyzeral strašne. Pod očami mal tmavé kruhy. ,,Nate?" ,,Nevzdávaj to Blake!"zašepkal a v tom sa mi rozpadol v náručí na prach.


Prudko som sa posadila. Bola som celá spotená a vonku bola ešte tma. Vyliezla som z postele a prešla ku zrkadlu. Vyzerala som hrozne. Vlasy som mala ako slamu a tvár strhanú. Zrak mi padol na vytrhnutý list z novín. "Hrôzostrašná smrť Nata Gellerta. Telo roztrhané na kusy sa našlo len neďaleko benzínovej pumpy" Je to už vyše roka čo našli Natovo zohavené telo. Nikto nevie ako zomrel. Ani čo ho zabilo. Povzdychla som si a zbehla do kuchyne. Naliala som si mlieko a sadla za stôl. Chvíľku som mlčky pila, keď do kuchyne došuchtal zaspatý otec. ,,Nemôžeš spať?" Pomaly som pokrútila hlavou. ,,Mala som blbý sen." Otec prešiel ku mne a pohladkal ma po vlasoch. ,,Mala by si si ísť ľahnúť zlatko. Zajtra ťa čaká prvý deň v novej škole." ,,Máš pravdu." pousmiala som sa a naliala do seba zvyšok mlieka. Pomaly som odšuchtala do svojej izby. Otvorila som dvere a stál tam... Bože môj! Nohy sa mi podlomili a keby som sa nezachytila zárubne na dverách tak sa asi zosypem na zem. Ale... ,,Nate?"opýtala som sa vydesene. Do teraz som si myslela že duchovia neexistujú, ale od teraz verím. Pane bože. ,,Ahoj sestrička. Nie si rada že ma vidíš?" opýtal sa s úsmevom. ,,Ako?" Moje zdesenie dosahovalo vrchol. ,,Poď dnu a zavri dvere. Otec ma nesmie vidieť." ,,No iste!" zasyčala som a zatresla dvere na izbe. Otočila som kľúčik a zámka šťukla. Potom som sa otočila k bratovi, ktorý by mal byť už mimochodom rok mŕtvy a založila ruky v bok. Prevrátil oči a ľahol si na moju posteľ. ,,Čo tu robíš? Teda, presnejšie. Vysvetli mi ako je možné že žiješ?" šepkala som nahnevane a mávala mu výstrižkom z novín pred tvárou. ,,To je teraz jedno. Musíš odtiaľto vypadnúť. Nie z tejto izby segra. Nebuď hlúpa." dodal keď videl ako chcem odomknúť dvere. ,,Ako to myslíš?" ,,Musíš vypadnúť z tohto mesta. Viac ti k tomu nepoviem" povedal a zmizol. Vydesene som stála na mieste. Určite sa mi len sníva. Ráno sa zobudí a všetko bude okej.
A ráno som sa aj zobudila. Ale s divným pocitom. Že to o Natovi sa mi len nesnívalo. Že to bolo naozaj. Nie. Čo si to nahováram. Môj brat je mŕtvy. Ako by mohol byť včera v izbe keď je mŕtvy? Týmto som sa presviedčala celý čas čo som si robila mejkap a vlasy. Už-už som otvárala dvere, keď mi padol zrak na výstrižok z novín. Teda, presnejšie už to nebol výstrižok. Bol poskladaný do malej predcíznej obálky. Zamračene som sa zohla a dvihla ju. Neviem prečo, ale niečo mi hovorilo aby som ju neotvárala. No moja zvedavosť je fakt strašná, a tak som opatrne vytiahla z obálky malý papierik. Otáčala som ho medzi prstami ale nič na ňom nebolo. Potom som si všimla že papier je prehnutý. Roztvorila som ho a zhíkla. Až príliš červeným atramentom tam stálo: Ver mi. To písmo by som spoznala všade. Takže Nate tu včera naozaj bol. Nie nie nie.. Čo to trepem? Môj brat je už rok mŕtvy. To sa mi len zdá. Je to len sen. Odhodila som obálku do koša a zbehla dole schodmi. Prudko som zastavila keď som zbadala pohár z mlieka. V noci som pila mlieko...,,Deje sa niečo zlatko?" ozval sa za mnou otcov hlas. ,,Ja... Nie všetko je v pohode." ,,Tréma zo školy čo?" Nemo som prikývla. ,,Neboj sa zvládneš to. Zvládla si aj horšie veci." V duchu som sa uškrnula. Že horšie veci. Mamina smrť keď som mala desať, smrť Nata...Aj keď o tej teraz pochybujem. Neviem prečo, ale mám pocit akoby aj ten sen mal on na svedomí. ,,No nič ocko, ja idem. Nechcem hneď v prvý deň meškať." Otec zamyslene prikývol. Rýchlo som sa obula a vyšla z domu. Vonku bolo ešte chladno. Dych sa mi zrážal so vzduchom a tak vznikali obláčiky dymu. Pamätám sa ako sme sa s Natom ako malí hrali že fajšíme. Mama z toho veľkú radosť nemala. Cestu som si skrátila cez bočnú uličku, lebo som už nestíhala. Neviem prečo ale celú cestu som mala pocit že ma niekto sleduje. Keď som sa odcitla pri škole, povedala som si wow! Neuveriteľne úžasné. Škola bola krásnej pistáciovej farby. Bolo tam mnoho stromov a kvetín. Jednoducho ma to tu očarilo. Jemne som stisla kľučku na vytupných dverách. Akonáhle som za sebou zabuchla dvere, všetky tváre sa otočili smerok ku mne. Cítila som, ako mi horí tvár, a tak som rýchlo sklonila hlavu a rýchlo prešla cez hlavnú chodbu. Jeden chalan dostal výbuch smiechu, keď som sa potkla o vlastné nohy a skoro sa tam vystrela. Nakoniec som zastavila pri sekretariáte. Bola som si tam včera poobede pre rozvrh, takže som to už druhýkrát nejako našla. Sekretárka bola celkom milá. Aj keď jej úsmev vyzeral trochu falošne. ,,Takže zlatko, toto by som potrebovala do konca týždňa vypísať, a samozrejme, dodať očkovacý preukaz a lekársku správu o spôsobilosti." Vyvalene som čumela na tú umelú blondýnu. ,,To vyzerám ako debil?" opýtala som sa nechápavo. ,,Nie moja milá, takéto záznamy máme o každom našom žiakovi." ,,A je to kvôli niečomu konkrétnemu?" ,,No, nemala by som o tom hovoriť," prosebne som na ňu pozrela, ,,Tak fajn. Pred pár rokmi sa tu vyskytol taký čudesný prípad. Veľmi sa o tom nehovorí, každý si myslí že je to len vymyslená blbosť. Jeden chalan z mladšieho ročnika zaútočil na profesora. A vyzeral fakt divne. Ako nejaké zviera." šepkala. ,,A vy ste tam boli, že viete, že vyzeral divne?" spýtala som sa ticho. ,,Nie, samozrejme nie. Ja som tu ešte vtedy nepracovala. Ale medzi môjmi kolegami sa o tom veľmi veľa hovorí. A vraj keď po profesorovi Neumannovi skočil, kričal že chce jeho krv a každá kvapka bude jeho." Po chrbte mi prešli zimomriavky. Sekretárka na mňa súcitne pozrela. Vyzerá to tak, že táto tu veľmi rada rozpráva tento príbeh. ,,Len nikomu nepovedz že som ti to povedala., Je to prísne tajné. Tak už myslím vieš, prečo chceme lekársku správu o spôsobilosti." Vážne som prikývla. Žena mi venovala sladký mamičkovský úsmev. ,,Šup šup! Aby si nemeškala na hodinu." Silene som sa usmiala a vyšla z kancelárie. V rozvrhu som lúštila, akú mám hodinu. Psychológia, paráda. Už len nájisť triedu a som v suchu. ,,Hej! HEJ! Ty musíš byť tá nová. Blake, však?" ozal sa za mnou panovačný dievčenský hlas. Otočila som sa. ,,Áno." Stála tam akási čiernovláska. Podľa typu oblečenia a jej výrazu usudzujem že roztlieskavačka. Povýšenecky sa na mňa zadívala a prišla ku mne celkom blízko ,,Neopovaž sa mi liezť do rajónu."zasyčala a buchla mi do rúk, v ktoých som zvierala knihy. Tie sa rozsypali po chodbe. ,,Rachael! Pohni si. Tréning už začal." zakričala na ňu akási ryšavá pipka. Rachael sa ešte raz pohrdlivo otočila a venovala mi úškrn. Keď zmizla, naštvane som sa zadívala na tie sprosté knihy. Zohla som sa že ich podvýham, keď sa v mojom zornom uhle objavili niečie ruky. Dvihla som zrak. ,Ja.. ďakujem." zamumlala som mu. Po chvíli mi došlo že je to ten, čo sa mi vtedy, keď som skoro spadla smial.
 


Comments

1 Katherine Katherine | Web | 25. january 2011 at 21:35 | React

... :D pekná!

2 Nika Nika | 27. january 2011 at 18:48 | React

No páni..:) To sa mi páči..:) Už sa teším na pokračovanie..:)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement